Ľudskú pamäť by sme mohli definovať rôznymi spôsobmi. Veľmi zjednodušene ide o proces uchovávania a opätovného vybavovania si informácii. Predstavu o pamäti sťažuje hlavne fakt, že nehovoríme o žiadnej hmatateľnej veci. Nemôžeme sa jej dotknúť ani prezrieť si ju z každej strany ako inú časť nášho tela.

Všetko, čo sa nám v priebehu dňa stane – osoby, ktoré stretneme, informácie ktoré počujeme alebo vidíme náš mozog spracuje a zhodnotí ich dôležitosť.

Pre nás dôležité informácie sa uložia do pamäte. Jeden z typických opisov pamäte ju vykresľuje ako obrovskú knižnicu. Každá kniha v nej predstavuje určitú informáciu. Nová „kniha“ sa založí na svoje miesto. V čase, keď danú informáciu potrebujeme vytiahneme knihu z poličky, nalistujeme potrebnú stranu a je to. Ukazuje sa, že táto v podstate jednoduchá predstava o pamäti má svoje medzery.

Predstavme si  obyčajný predmet, akým je napríklad ihla. Spomenieme si na jej tvar, čo všetko s ňou dokážeme urobiť, kde má u nás doma miesto, čo sa stane keď sa s ňou pichneme…  Takto by sme mohli pokračovať. Každý kúsok tejto skladačky s obrázkom ihly prichádza z inej časti nášho mozgu. Fakt, že každý kúsok informácie pochádza v skutočnosti z inej poličky v inej knižnici si neuvedomujeme.  Je to preto, že za normálnych okolností je ich spolupráca stopercentná. Informácie, ktoré niekedy tak ťažko lovíme v pamäti  sú výsledkom jedného obrovského a zložitého komplexu v našom mozgu. Preto bude lepším prirovnaním ako spomínaná knižnica, pavučina.

Jednotlivé vlákna budú reprezentovať rozličné zložky pamäte (tvar, farba, funkcia, zvuk predmetu), ktoré sa spájajú v uzloch aby vytvorili jednu komplexnú predstavu, spomienku, či informáciu o danom predmete, osobe alebo udalosti. Toto zložité a v mnohých ohľadoch neprebádané spracovanie informácii má svoje výhody. Skutočnosť, že pamäť je v podstate rozkúskovaná v rôznych častiach mozgu je v istom slova zmysle „ochrana informácií“. Ak dôjde k poškodeniu určitej časti mozgu nemusí sa stratiť celá informácia.

Jedna z najdôležitejších častí mozgu, ktorá sa podieľa na tvorbe nových spomienok sa nazýva hipokampus. Je dôležitý aj pri vybavovaní si často používaných informácií, ktoré nie je ľahké zmeniť. Informácie, ktoré si ponecháme navždy, resp. dlhodobo sa ukladajú do rôznych časti sivej mozgovej kôry.

Nie je pamäť ako pamäť

V skutočnosti rozlišujeme niekoľko typov pamäti. Pamäť, v ktorej máme uložené informácie používané dennodenne môžeme pomenovať ako dlhodobú. Nie každá informácia je natoľko dôležitá, aby bola zapísaná do dlhodobej pamäte viac či menej odolnej voči zabudnutiu. Najkratšia pamäť je tzv. senzorická (zmyslová), ktorá uchováva informácie prichádzajúce našimi zmyslami po dobu niekoľkých milisekúnd. Je to vlastne presná kópia toho čo sme videli, počuli, cítili. Danú informáciu si uchováme tak dlho, kým z nej nevyťažíme potrebné informácie. Napr. ideme na bicykli a všimneme si dieru. Vnímame ju zrakom, teda naším zmyslom. Informácia sa presunie do senzorickej pamäte, kde sa rozhodne, že diera je pre nás v daný moment nebezpečná a túto informáciu si potrebujeme chvíľu ponechať. Presunie sa preto do krátkodobej pamäte. Informácie z dlhodobej pamäte nám potvrdia hroziace nebezpečenstvo a dieru v daný moment obídeme.  A to je len malá ukážka výhod dobre fungujúcej pamäte, ktorú si v bežnom živote ani neuvedomíme.

Ľudská pamäť je asociatívna. To znamená, že nová informácia bude zapamätaná ľahšie, ak k nej už máme nejaké predošlé vedomosti. V prípade, že novej informácii nerozumieme, bude oveľa ťažšie zapamätať si ju, resp. v snahe pochopiť jej význam a utvoriť si nejakú spojitosť s inou informáciu si ju môžeme zapamätať nesprávne. Jednoduchý príklad – v prípade, že máme zoznam slov ako „ostrý“, „niť“, „šitie“, „striekačka“, „pletenie“, „bodnutie“, „krajčír“ si ľudia častokrát k tomuto zoznamu (v procese vytvárania súvislostí) dodajú nesprávne aj slovo „ihla“.

Fakt, že ľudská pamäť je asociatívna môžeme využiť v náš prospech. Príkladom je používanie tzv. mnemotechnických pomôcok. Ide o vytváranie asociácií s ľahko zapamätateľnými slovnými, akustickými alebo grafickými konštrukciami. Ide napríklad o akrostikum, kedy začiatočné písmená slov vo vete tvoria slovo, vetu alebo zoznam, ktorý si chceme zapamätať. Typickým príkladom je veta „Česi obvykle žijú z mála financií“ – kde sú začiatočné písmená kódom pre farby dúhy – červená, oranžová, žltá, zelená. modrá, fialová.

Každý mozog má svoje limity zapamätávania si. Štúdie dokazujú, že  učenie v dvoch časovo oddelených obdobiach je efektívnejšie ako študovanie neprerušovane v rovnako dlhom čase. Toto prerušované učenie má význam v predchádzaní vyčerpania vzniku nových nervových spojení, ktoré sú základom zapamätávania si. Preto sa obvykle ráno s oddýchnutým mozgom učí rýchlejšie. Ďalšie štúdie dokazujú, že počas spánku dochádza k ukladaniu informácii do mozgovej kôry, čím sa spánok stáva dôležitou podmienkou pre ukladanie informácii do dlhodobej pamäte.

Druhým dôležitým krokom v procese zapamätávania je uchovávanie informácii. Ako už bolo povedané, veľmi zjednodušenou predstavou o ukladaní informácii by bola pavučinová sieť. V skutočnosti ide o milióny zmien na úrovni molekúl a spojení medzi výbežkami základných stavebných a funkčných jednotiek nervového tkaniva – neurónov. Tieto spojenia sa nazývajú synapsy. Hlavným kritériom pri rozhodovaní mozgu, či si informáciu zapamätá alebo nie, je počet opakovaní. Čím viac sa s danou informáciou stretneme, tým pravdepodobnejšie sa mozog rozhodne, že ide o niečo dôležité a určite sa nám to ešte zíde. V našom mozgu prebehne kaskáda reakcií a zmien, ktorej výsledkom bude vznik nových nervových spojení  a okruhov, a teda uchovanie informácie.

Ďalším kritériom pre uchovanie informácie je jej hodnota pre daného človeka. V prípade, že sa nám stane niečo neočakávané, resp. silne emotívne, mozog zaznamená všetko čo k danej udalosti viedlo. Celý proces je pritom ovplyvňovaný mediátorom v mozgu s názvom dopamín. Z tohto dôvodu sú drogy, ktorú ovplyvňujú tento mediátor návykové (kokaín, metamfetamín).

Vybavovanie zapamätaných informácií. Rozlišujeme dva základne druhy vybavovania zapamätaných informácií:

• rekognícia alebo znovupoznanie – je proces, ktorý prebieha bez nášho uvedomovania si. Inak povedané je to aj opätovné vnímanie toho čo sme už niekedy zažili, videli – známa tvár, spoznanie správnej odpovede v teste s viacerými možnosťami. Pre rozoznávanie tvárí máme v mozgu dokonca osobitnú časť.
• reprodukcia informácie – na nej sa musíme aktívne – našou vôľou podieľať. Dopĺňanie do prázdnych miest v teste, spomínanie si na meno osoby. Na vybavenie informácie je v tomto prípade potrebná aktivácia neurónov, ktoré danú spomienku vytvorili.